Sieťotlač silnejšia ako kedykoľvek predtým

Sieťotlač je proces tlače, pri ktorom sa na prenos farby na podklad, ako je papier, látka alebo plast, používa sieťovina s jemnými okami. Hoci sa sieťovina z polyesterového vlákna používa v mnohých spoločnostiach pomerne bežne, v širšej miere sa používa hodvábna sieťovina. Preto je stále známa ako „sieťotlač“.

Niektorí historici odvodzujú pôvod metódy tlače od stredovekej Ázie. Dôvodom je šablónový spôsob tlače, pri ktorom sa vzor nanesie na plátno, pričom prázdne plochy sú potiahnuté nepriepustnou látkou. Atrament sa potom vtláča cez sieťové otvory pritláčaním plátna k podkladu. Počas čínskej dynastie Song (960 – 1279 n. l.) bol podobný postup prvýkrát zaznamenaný, do Európy ho potom priniesli misionári a cestovatelia koncom 15. storočia.

Táto metóda sa v Európe spočiatku nepoužívala tak často, pretože jemné hodvábne plátna neboli k dispozícii. V Európe tiež chýbali výnosné trhové medzery. Metódy maľby založené na šablónach sa však používali na umelecké diela a nápisy v mnohých krajinách po celom svete.

Moderná sieťotlač sa začala v roku 1900, keď niekoľko tlačiarov začalo experimentovať s fotoreaktívnymi chemikáliami na vytváranie šablón na plátne. Túto metódu používali umelci a remeselníci na reprodukciu a tvorbu originálneho umenia. V 30. rokoch 20. storočia zaviedla Národná serigrafická spoločnosť so sídlom v New Yorku termín „serigrafia“, aby odlíšila umelecké použitie sieťotlače od priemyselného využitia tohto procesu.

Technológia sieťotlače sa v USA hojne využívala na výrobu letákov a plagátov, ako aj vojenského vybavenia, napríklad maskovacích sietí používaných počas 2. svetovej vojny. Začiatkom 50. rokov 20. storočia sa v Európe objavila moderná sieťotlač. Sieťotlač sa stala všeobecne uznávanou, keď umelci ako Roy Liechtenstein a Andy Warhol začali používať túto metódu začiatkom 60. rokov.

Michel Caza, majster sieťotlače a jeden zo zakladajúcich členov FESPA, spolupracoval s Warholom a ďalšími slávnymi umelcami ako Hundertwasser a Dalí.

V 80. rokoch 20. storočia sa sieťotlač začala používať na výrobu športového oblečenia a iného spotrebného tovaru. V 90. rokoch sa sieťotlač začala používať na výrobu tričiek, odevov, ako aj na širokú škálu štandardných tlačových aplikácií, ako sú obtlačky, nápisy a displeje, balóny a nafukovacie predmety.

Od roku 1995 boli na trhu dostupné prvé širokouhlé tlačiarne. To rýchlo ovplyvnilo niektoré segmenty, ktoré boli predtým základom sieťotlače. Aplikácie na hárkové a valcové substráty s menšími nákladmi sa tlačili ľahšie, pretože majú oveľa rýchlejší čas realizácie.

Aj keď v začiatkoch nebola kvalita digitálnej tlače úplne porovnateľná so sieťotlačou, zavedenie plochej digitálnej tlače s UV vytvrdzovacími farbami odstránilo objem tlače sieťotlače.

V súčasnosti sa sieťotlač a digitálna tlač často vzájomne dopĺňajú pri mnohých grafických aplikáciách a potlači odevov. Čoraz častejšie sa používa biela podtlač, špeciálny lak a neónové vzory, ktoré sú kombináciou oboch technológií.

Aj keď by sa takéto aplikácie mohli tlačiť aj plne digitálne, zvyčajne je lacnejšie a efektívnejšie použiť na niektoré aspekty práce existujúce zariadenie na sieťotlač. Najčastejšie sa používa technológia digitálnej tlače.

Sieťotlač sa už desaťročia používa na špeciálne aplikácie v rôznych priemyselných odvetviach. Niektoré z nich zahŕňajú nanášanie náterov, základný náter a aplikáciu širokej škály kvapalín. Zatiaľ čo moderné atramentové tlačové hlavy výrazne dobehli rýchlosť a všestrannosť v priemyselnej tlači, technológia sieťotlače sa nečakane vrátila v tlačenej elektronike. Príkladom je tlač dosiek plošných spojov, meračov rýchlosti a tlač pre lekárske aplikácie.

Vzhľadom na to, že high-tech tlačové aplikácie sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou modernej priemyselnej výroby, sieťotlač v tejto medzere na trhu sa často presúva z tlačiarní do priemyselných interných tlačiarní.